Úvodom
Fytoncídy sa uvoľňujú z rastlín celoročne.
Stromy uvoľňujú obrovské množstvá týchto ozdravných látok do prírody. Omnoho viac, než rastlinky pod našimi nohami, avšak tých je rádovo viac a spolu vytvárajú kúzlo ozdravovania sa človeka obyčajným dýchaním v lese.
Japonci tento fenomén nazývajú Shinrin-Yoku, čo sa voľne prekladá ako kúpanie sa lesom, resp. prírodou alebo Lesná terapia. Práve fytoncídy sa považujú za prirodzené obranné látky rastlín, ktoré veľmi priaznivo pôsobia aj na ľudské zdravie. Sú prirodzene obsiahnuté v dychu lesov a lúk, prírody bohatej na zdravé rastliny.
Dych prírody dáva príležitosť nášmu organizmu vytvárať veľmi účinnú ochranu proti únavovým látkam. Telo si začne vytvárať špeciálne obranné bunky, tzv. NK – Natural Killer, ktoré efektívne vyrovnávajú hladinu únavových látok v tele tak, aby boli nakoniec telu aj prospešné. Veľmi často, hoci nepresne sa fytoncídy označujú aj za prirodzené antibiotiká, pretože ich vplyv v našom tele sa veľmi podobá pôsobeniu antibiotík. S tým rozdielom, že fytoncídy nezabíjajú zdravé bunky.
Aj v zime príroda dýcha, no omnoho pomalšie. Rastliny spia a všetky ich vitálne procesy sú spomalené. Ako keď spíme aj my. No, od jari, až do prvých mrazov je dych prírody najintezívnejší. Ideálna teplota pre uvoľňovanie fytoncídov je nad 17°C. Pri neobvykle vysokých teplotách rastliny padajú do stresu, abiotického šoku, pričom si svoje sekundárne metabolity akoby ponechávajú pre seba. Dlhotrvajúci stres môže spôsobiť preklopenie metabolizmu do nevratnej, katabolickej dráhy metabolizmu, ktorej nezvratným výsledkom je uhynutie rastliny. Počas katabolizmu sa z rastliny postupne uvoľňujú všetky metabolity, nakoniec aj stavebné primárne metabolity, ktoré tvoria konštrukciu rastliny. Takže v mŕtvom lese už ťažko hľadať fytoncídy. To človek pocíti nielen pohľadom, ale aj na dychu.
FYTO -Lokality
Miesta vhodné na kúpeľ prírodou.
Pre Shinrin-Yoku, kúpanie sa prírodou, vyhľadávame zdravé krásne porasty so stabilnou vlhkosťou podložia, na ktorom rastú.
FYTO – Meteo
Najvhodnejšie meteorologické podmienky pre dané lokality.
Samozrejme aj vysoké hory môžu byť vhodné na kúpanie sa prírodou. Stačí trochu porozumieť mikroklíme a špecifikám členitosti terénu na vývoj počasia v danej lokalite.
Slnko a dážď sú určujúce pre zdravý vývoj rastlín. Meteorologické podmienky sú teda kľúčové, avšak nielen pre zdravie dychu rastlín, ale aj pre jeho rozptyľovanie. Slnko je otcom vetra. Zemské podložie sa nerovnomerne prehrieva, vplyvom rozdielov v hustote a farebnej pestrosti materiálov, ktoré ho tvoria. Schopnosť zemského povrchu absorbovať slnečné žiarenie je kľúčová.
Poorané polia sa prehrievajú rýchlejšie, než chladné hladiny jazier a riek. Na rozhraní rozdielnych podloží vznikajú tepelné rozdiely. Nad prehriatymi plochami atmosférický tlak prízemných vrstiev vzduchu klesá, zatiaľ, čo nad studenými plochami narastá. Teda tento pokles alebo nárast tlaku je úmerný vlhkosti a teplote vzduchovej vrstvy nad povrchom.
Čím sú tepelné rozdiely väčšie, tým sú aj hlbšie tlakové brázdy a strmšie hrebene, vedúce k vrcholom vyššieho tlaku vzduchu. Studený vzduch je ťažší než teplý a tak začne stekať z oblastí vyššieho tlaku dole, do oblastí nižšieho tlaku. Naopak teplejší vzduch nad susednou plochou začne pomaly stúpať nahor. Najprv sa vytvára akoby bublina teplejšieho vzduchu nad povrchom, ktorá postupne prerastá akoby do takého nafúknutého balóna. Podobne ako u teplovzdušných balónov. Keď teplota vzduchu v nich dosiahne takej úrovne aby sa mohla odtrhnúť od svojho zdroja tepla, môže sa vzniesť sa nahor. Nazbieraná tepelná energia objemu vzduchu nadobudne potrebnú vztlakovú silu a stúpa nahor, presne ako ten teplovzdušný balón. Ak teplota zdroja dosiahne dostatočnú teplotu, prehriate bubliny vzduchu sa začnú tvoriť rýchlejšie, až vytvoria súvislý komín stúpavého prúdu vzduchu.
Lenže, v atmosfére neexistuje vákuum. Nemôže sa stať, že by miesto po teplej bubline ostalo prázdne. Okamžite ho zaplní studenší vzduch z najbližšieho okolia. Kompenzačné zostupné prúdy sa pohybujú akoby po špirálach, točiacich sa opačným smerom než tie stúpajúce prúdy. Na severnej pologuli sa vzduch v oblastiach s nízkym tlakom točí proti smeru hodinových ručičiek a naopak, v oblastiach s vysokým tlakom sa točí vzduch po smere hodinových ručičiek.
Všeobecne tieto pohyby nazývame konvektívne prúdenie v prízemných vrstvách vzduchu, alebo skrátka termika, v leteckej hantírke.
Pohyb vzduchu ľudovo označujeme aj ako vietor. Akurát, že vietor vnímame predovšetkým ako horizontálne prúdenie vzduchu a nie vertikálne.
Napríklad, ak je malá alebo žiadna oblačnosť, často sa stáva, že inak studené bralá vysokých hôr, na južných svahoch, sú prehrievané už od východu slnka. Vzduch nad nimi sa prehreje skôr než v hlbokých dolinách, ale to prehriatie je len slabé, takže tento teplý vzduch nevystúpa príliš vysoko. Aby prehriate bubliny teplého vzduchu mohli začať stúpať, vzduch nad nimi musí byť chladnejší, než v nich. Keďže vzduch nad vysokými svahmi je teplejší, než ten nižšie, trvá oveľa dlhšie, než sa aj vzduch v doline prehreje na takú teplotu, ktorá bude vyššia, než ten nad ňou.
Vietor rozháňa dych prírody sem a tam, turbulentne, ako rozbúrený oceán sa vlní a vzdúva. Práve vertikálne pohyby vzduchu určujú, koľko fytoncídov sa dostane aj dole, k zemi a koľko z nich uniká do mrakov. Dobrá správa je, že mraky vznikajú vďaka adiabatickým procesom, kedy stúpavé termické prúdy vynášajú suché, aj vodou nasýtené častice do veľkých výšok. Stúpanie sa zastaví až vo výške, kde teplota vyššej vrstvy vzduchu je vyššia, než tá pod ňou. Pre vznik mrakov je určujúcou tá vrstva, v ktorej začína kondenzácia vodnej pary. Táto výška vytvára základne mrakov vysoko nad nami alebo aj hmlu, tesne nad zemou. Výška mrakov alebo hmly, teda vertikálna hrúbka kondenzačnej vrstvy je daná práve hladinou, kde teplota okolitého vzduchu začne opäť stúpať. Oblaky tak môžu byť veľmi vysoké, ale stáva, sa, že obloha je úplne čistá, hoci dym z komínov a iné príznaky hovoria, že vzduch stúpa nahor. To neznamená, že vlhkosť vo výške nie je, ibaže teplota s výškou neklesla na úroveň rosného bodu, pri ktorom sa mohla vodná para skondenzovať. Druhou možnosťou je inverzná vrstva, ktorá je nižšie, než úroveň rosného bodu a tým ostala vodná para uväznená dole, v nižších vrstvách.
V každom prípade stúpajúce vzduchové častice strhávajú so sebou aj prachové a pachové častice, ktoré potom v kondenzačnej hladine fungujú ako kondenzačné jadrá, okolo ktorých sa začne zrážať voda. Zhlukovanie kondenzačných jadier v hladine rosného bodu iniciuje proces tvorby oblačnosti.
Čo to znamená pre nás? Dych prírody uniká do oblakov, aby sa potom mohol v podobe dažďa vrátiť na celkom iných miestach, než kde vznikol. Na zem prinavrátená vlaha obsahuje aj dych vzdialených lesov, ale už priveľmi rozptýlený oproti svojej pôvodnej koncentrácii.
Lenže, ani v lese nie je táto koncentrácia stála, najmä nie vo výške nášho nosa. Keď je dych lesa najsilnejší, vtedy ho aj najviac vezmú turbulencie ovzdušia preč. Neustále sa však dopĺňa, dňom i nocou a tak sa netreba obávať akýchsi dier. Ide len o dynamické kolísanie koncentrácie fytoncídov v lese.
Kedy je teda najvhodnejšie tráviť čas v lese?
Kedykoľvek!
No, z hľadiska efektívnosti ozdravného pobytu v lese je najvhodnejšie chodiť do lesa ako na huby, hoci aj nerastú. Teda, od jari do konca jesene, keď sú teploty vzduchu 17°C a viac a po daždi. Teda keď rastú huby, aj pre človeku príroda nadelí viac. Vtedy sú aj prízemné vrstvy vzduchu stabilizované, stúpavé prúdy sú dažďom minimalizované, doznievajú klesavé, kompenzačné prúdenia chladnejšieho vzduchu z výšok. A aj vietor po búrke ustane. Navyše zvyšuje sa aj koncentrácia ozónu v lese a fytoncídy z rastlín padajú rovno, z korún stromov na nás dole.
