Človek možno nie je vrcholom tvorstva, ale pokusom života zistiť, či inteligencia môže dozrieť na múdrosť.
Je telesne krehký, pomalý, zraniteľný a bez mnohých výhod, ktorými príroda obdarovala iné tvory. Nemá pazúry šelmy, krídla vtáka, čuch psa, silu medveďa, orientáciu holuba ani odolnosť mikróbov. A predsa dostal niečo nebezpečné: schopnosť myslieť, tvoriť, pamätať si, ničiť, milovať, klamať, odpúšťať, hľadať zmysel a pýtať sa, čo je za hranicou viditeľného.
Možno práve preto človek nemal dostať príliš silné telo. Aby jeho výhoda nebola absolútnou prevahou nad svetom, ale skúškou rovnováhy. Aby sa ukázalo, či inteligencia bude slúžiť životu, alebo sa od neho odtrhne a začne pustošiť vlastný dom.
Fyzika vie opísať prejavený svet. Vie merať stopy, sily, dráhy, látky a premeny. Ale nemôže dokázať Boha, vedomie ani pokoj v ich podstate. Môže skúmať ich tiene v merateľnom svete, nie ich vnútornú skutočnosť. Hľadať zmysel bytia iba fyzikálnymi postupmi je ako hľadať kľúče od vlastného domu pred krčmou len preto, že tam je viac svetla.
Aj telo po smrti sa vracia do veľkej premeny. Môže ho prijať zem, oheň, voda, zviera, huba, koreň alebo čas. Z pohľadu večného obehu nejde o konečný osud človeka, ale o spôsob, akým sa posledná viditeľná forma rozviaže a vráti svetu. Obrad sa robí pre živých. Premena si aj tak urobí svoje.
A možno sa ani vedomie nestráca tak, ako si predstavuje vystrašené ego. Možno sa osobná pamäť rozpúšťa do väčšieho vedomia, do celku, ktorý niektorí nazývajú Bohom. Nie ako film našich minulých životov, ale ako kvalita prežitého. Ako stopa, ktorou sme zmenili celok.
Človek sa tým neznižuje medzi zvieratá. Naopak, vracia sa domov. Slon pri kostiach, kosatka nesúca mŕtve mláďa, zviera zotrvávajúce pri tele člena skupiny — to všetko nám pripomína, že smrť, väzba a tajomstvo nie sú iba ľudské témy. Možno práve tam, pri tichom dotyku mŕtveho tela, začína prvý chrám sveta.
Ak je život vedomou formou bytia, potom sme všetci len iskry z jednej vatry. Na chvíľu sa zdvihneme do tvaru človeka, zvieraťa, rastliny, mikróba, prachu či dychu lesa. A potom sa znovu rozviažeme, aby sa život mohol poznať inak.
Človek teda nie je dôkazom nadradenosti nad prírodou. Je skúškou, či sa inteligencia dokáže vrátiť k prírode ako múdrosť.
